Soňa Cummings
Štyri živly
Na dobrú noc i dobré ráno.
Astronóm amatér, opatrný spisovateľ, pozorovateľ ľudských charakterov a egocentrik. A neustále sa čudujem ako Pratchettov Smrť: Čo len tí ľudia nevymyslia? Zoznam autorových rubrík: Bože, vyzerám strašne!, Epi, Fotománia, Také ľudské, Mňamky, Súkromné, Nezaradené
Úbohí čerství, ale aj iní zničení rodičia - ak hľadáte nápady, ako si „zresetovať hlavu", odporúčam ísť na víkend - 1-2 noci - do Spa wellness hotela (preklady niektorých slov nechám na vás). Hlavne ak máte plnú hlavu vreskotu, mlieka a plienok. Nechajte detiská so starými rodičmi a zmiznite na tých pár dní do zabudnutia.
Prvý apríl u nás prišiel štýlovo. Včera tu vrešťali vtáky, tráva bujnela, kvety sa rozvíjali, hormóny sa búrili... A dnes? Prosím, posúďte sami.
Keď som prvýkrát zachytila program Joy of painting, uvidela som chlapíka s úctyhodným afrom, ako machlí akési škvrny na bielom plátne. Oháňal sa pri tom maliarskou štetkou a komentoval tichým hlbokým hlasom, akým sa prihovárame dieťaťu po nočnej more. Vtedy som ešte netušila, s kým mám tú česť. O polhodinu som už bola jeho skalným fanúšikom.
Tak ale teraz som sa už skutočne nasrala. Čo to má do pekla znamenať?! Viete, pred pár mesiacmi som sa naozaj pobavila na pokuse o uzákonenie vyspevovania hymny. A teraz otvorím noviny a čo nevidím? Ono to naozaj prešlo! (a neupozorňujte ma prosím na to, že ide "len" o počúvanie) Niekto to naozaj zobral vážne! Čo tým ľuďom už naozaj hrabe?!
Pred očami mi visí zelená plachta, za ňou trkocú po nemecky dvaja doktori. Anesteziologička sa mi priplichtí ku hlave a komentuje - Tak, teraz vás otvoria trocha viacej... Rozmýšľam, kedy ma stihli narezať, ale to vlastne potvrdzuje kvalitu anestézie, takže som spokojná. Začujem čosi ako kaufland - no jasné, kecajú o nákupoch a pritom sa vo mne prehrabávajú ako v kartónovej škatuli. Chvalabohu, že im nerozumiem. Možno keby som chcela, tak by som aj rozumela, no ale ktovie či by som nezačula čosi ako - jeeežiš v tom kauflande mali teda oveľa lepšiu pečienku ako je táto, keď tá ženská so sebou dačo nespraví o desať rokov ju máme na inom stole... sestra, podajte mi nožnice nech to tu precviknem... Dobre, to si trocha vymýšľam, že vraj sa takéto reči na sále viesť nesmú. No ale keďže vedeli, že nemecky nerozprávam (aj keď nevedeli, že trocha rozumiem, hahaha)...
Tento článok nie je vhodný pre ľudí so slabším žalúdkom, prípadne tesne po alebo pred jedlom. Ďakujem za pochopenie.
Nie, nejdem komentovať vyjadrenia ministra Kaliňáka, na rozdiel od neho mám totiž gule priznať si chybu.
Pozerám na drobnú injekciu s tenučkou ihlou a trasú sa mi ruky. Niežeby som to už nerobila - pred tri a pol rokom som si to pichala osem mesiacov. Nejako sa však neviem prekonať. Už ráno som to odložila - pichnem si to až na obed. Mark sa radšej stiahol s poznámkou, že to nechce vidieť. Tak, ide sa na to. Chytím medzi prsty miesto na boku vypuklého bruška a...vpich vôbec nebolí. Lenže ruky sa mi trasú tak, že nevládzem tú tekutinu vtlačiť dnu. Chvíľu váham, či ho mám zavolať aby potlačil za mňa, no nakoniec sa mi to podarí. "Hotovo!", vravím si nahlas prekvapene. Prvá dávka z niekoľkých nasledujúcich mesiacov je dnu.
- Musíte to vydržať, kým Vás nenastavíme. - vraví hlavný doktor a krčí plecami. Hľadí na mňa zpola súcitne, zpola odborne. Neviem, čo mám povedať. Hnevám sa, ale zároveň cítim rozrušenie z nových objavov. Konečne viem, prečo nemôžem rozprávať, keď to na mňa príde. - Znova Vám zvýšime dávku liekov - o 500mg ráno a večer... môžu spôsobovať väčšiu agresivitu. - vraví mi mladší doktor. Radšej na mňa veľmi nepozerá.
"Gardaland? A to má byť čo?" "No predsa tematický zábavný park pri jazere Garda!" "Kde?" "Eh...."
Stalo sa vám niekedy, že ste nechceli byť v koži toho druhého? Alebo naopak, práve chceli? (trebárs výhercu lotérie a pod.) Tak v budúcnosti sa možno dostanete nielen do jeho kože, ale priamo do jeho tela. Že nemožné? Možno. Ale....
Ambasáda je zatvorená. Stojím tu s mokrými nohavicami a zízam ako mechom udretá. Zatvorili ju pred piatimi minútami. A tak teraz neviem, čo ma vyviedlo z miery viac – to, že sme sa sem zbytočne trepali vyše tri hodiny, alebo to, že som sa prvýkrát v dospelom živote počúrala na verejnosti.
- Tonko zomrel. - Čože???!!! - Zomrel. Mal epileptický záchvat. Narazil do niečoho hlavou.....
Chudák slečna. Vôbec to nečakala. Vlastne trochu áno, mala pár sekúnd sa pripraviť. Keď som jej povedala, že ma obchádza záchvat. O niekoľko minút som sa zobudila vo vlastných zvratkoch. Hľadelo na mňa niekoľko párov očí. Záchranári, Mark a tá úbohá dievčina.
Stál tam obrovský kríž. Obrovský. Snáď by som mala písať Kríž. Bola to viac menej budova so zabudovaným krížom uprostred. Všetko bolo hnedé a presklenné, takže bolo vidieť dovnútra – ako tam ľudia (turisti) chodili.
Keby moja rodina čítala tento článok, asi by sa pekne nahnevali. Prečo to vyťahujem po rokoch? Prečo o tom píšem, keď poniektorí z aktérov už nie sú medzi nami? Možno preto, lebo sa chcem očistiť, vyspovedať z vecí, ktoré odo mňa nepočul každý. A zároveň chcem otvoriť ďalšiu tému, o ktorej sa ľudia boja hovoriť. Odpustite mi.
To víte pánové, už je to tak, Někdy vás může ošálit zrak. To když ženská co v dámu si hraje, Odhalí na vás své jinotaje.