O pár rokov vo Švajčiarsku...
Toť predvčerom večer nás zachvátil hlad, čo ako sme mu celý deň odolávali (snažíme sa obaja schudnúť, aby nás v lete neťahali ochranári z pláže naspäť do vody).
Nuž Mark navrhol, že teda po dlhom (naozaj) čase znova objednáme donášku nejakej tej pizze. Našli sme však miesto oveľa lepšie, všeličo tam mali a medzi iným aj bagety. Tak reku, dám si bagetu. Čakanie na kuriéra sa vyplatilo. To vám bola bageta! Rožtek (či vlastne rožtisko) mäkkučký, voňavý, čerstvý a vo vnútri samé dobroty - šunka, vajíčko, rajčina, cibuľa, šalát, majonéza a možno ešte čosi. Všetko voňavé a čerstvé.
Slintala som, ako upír nad mladým krkom, takmer som sa pri jedení zadusila. Som človek zmyslový, či už sa voľačoho dotýkam, ovoniavam to, alebo ochutnávam. Vždy zavriem oči (niekedy len obrátim zrak dovnútra) a všetky moje bunky sa na to upriamia a vnímajú, predstavujú si, vychutnávajú... hmmmmm... nie je nič krajšie, ako ponoriť sa do zmyslov. Samozrejme, človek sa dakedy musí aj vynoriť a zistiť, že z bagety ostal iba obal. Raz darmo, tak už to chodí.
Lenže druhý deň prišiel takisto hlad...
Viete, ja som ten typ človeka, ktorý je ako Joey Tribbiani z Priateľov. On zbožňuje svoje bagety zo Subway (inak nič moc, aspoň pre mňa, možno v NY sú lepšie), ja bagety celkovo - chutné, čerstvé, plné dobrôtok. On sa o jedlo zásadne nedelí, ja takisto - keď som veľmi hladná, stávam sa úplným zvieraťom - dokonca vrčím.
Takže - k tomu hladu. Okolo pol deviatej prišiel Mark znova - s psími očami (nie, nie s čínskym predjedlom) - a ja už som tušila, čo za tým bude. Aj jeho to kvárilo. Chuť na jedlo. A nie hocijaké, ale to isté, čo predtým. No čo už. Boj sme znova prehrali a objednali sme.
Kuriér prišiel ako vždy neskoro. O desiatej večer. V úbohom pokuse dodržať pravidlo "po šiestej večer nežerem!" vravím Markovi: Aspoň budem mať čosi na raňajky.
Ale samozrejme, hľadiac na bagetu hovorím si pre seba: jeden-dva razy si odhryznem a vrazím ju do chladničky.
Hryznem raz - chuťové poháriky ožívajú, slinné kanáliky sa zapĺňajú, pamäťové bunky sa rozpamätávajú...hryznem dva, tri, štyri...nieeeee.... Som v tom! Nejde prestať. Niekde v polovici napchávania sa vyhlásim: Sh*t! (pardon)
Mark sa otočí - Čo je?
Ja - Ale nič. Len na raňajky budem mať jogurt.
Mark sa rozosmeje a ja? Uprostred mliaskania, slintania a chrochtania blahom, behom piatich minút, bagetu zožeriem.
Som len človek. Ale keď som hladná, stávam sa zvieraťom. Tobôž, keď si čosi vychutnávam.
A Mark, keďže už so mnou odpozeral toľko dielov Priateľov, vždy vie čo myslím, keď zavrčím: „Soňa doesn't share food!"(Soňa sa o jedlo nedelí)
Tak veselé vychutnávanie prajem!
Soňa C.
K tomu Joeymu:
http://www.youtube.com/watch?v=_T51PgrsOo0
http://www.youtube.com/watch?v=G6GsjLPvW5I
